Čo je nové? Nič a všetko :)

Fakt, už tak dlho som tu nepísala, že sa ani vidieť nemôžem :) hm, myslím že sa trosku odráža moj zjav v monitore, no čo už. Od apríla sa toho stalo veeľmi veľa. V podstate už som pred pár dňami načala 9. mesiac v mojej práci tu v BA. Čas letí ako splašené kone. Je horúce leto. A musím sa pochváliť že som bola už aj pri mori :) to je len také moje chlácholenie, záplata na dieru. Nohy mi obmylo chladné Írske more na prelome mája a júna, keď som bola v Dubline. Írsko nechalo vomne silný dojem niečoho bujne zeleného a živého, priam rozprávkovo exotického a pritom tak normálneho a mne blízkeho, moje pľúca sa potešili a srdce pookrialo s môjmu srdcu blízkymi ľuďmi, bolo to skvelé.

Normálne musím listovať v kalendári aby som si pospomínala na to všetko čo som za uplynulé 3 mesiace zažila. No jasné :) musím sa usmievať keď toto píšem. Zahájila som svoju leteckú fázu života, lietam si domov (teda BA- KE aj spať). Doteraz som Slovensko na ceste domov a späť pozorovala z okna vlaku, autobusu alebo príležitostného stopnutého auta. Po 8. rokoch cestovania je to príjemná zmena vidieť Slovensko z výšky 8 km a pritom rozoznať jednotlivé mestá. Je to 35 min letu, odporúčam to každému. Ale aby mi to bolo vzácne, tak to radsej nebudem s tým lietaním preháňať. Budem s držať pri zemi aby som nebodaj privrdo nepadla. No snívať neprestanem nikdy v živote.

Stalo sa ešte dosť takých pre mna zaujímavých udalostí, na ktoré len tak nezabudnem, bolo to napr. aj výročný Klub 31 (kto vie, ten vie), zopár cyklistických tripov do AUS aj inde (celý človek ma bolí keď si na to spomínam),

ďalej organový koncet v slovenskom rozhlase, oprera Nabucco s ľudkami so skupinky, Beach voleybool turnaj.

Extra musím spomenúť jednu veľmi milú udalosť. Bolo to úplne nedávno, teraz v júni. Bola som doma, ale to nieje všetko, somnou bola aj Milka B. :) toť žieňa západneho rangu sa vydalo dobrovoľne okúsiť vychodnú zem slovenskú, a keďže tam nikdy ešte nebola, tak poriadne to okoreniť so všetkým čo má byť. Mala ísť aj Hana, ale škoda že nakoniec nemohla. No, bývali sme u nás doma v Orkucanoch city :) Veľmi milou sprievodnou úplne neplánovanou akciou bol sabinovský jarmok. Myslím že Milka bude ešte dlho spomínať na veľa momentov z východu. Posledný deň východného tripu bola pomerne náročná túra na Sninský Kameň a Morské Oko. Au, asi to ktomu poviem. No bolo to fajn pre tých, ktorí idú za hranice svojich fyzických možností, tie svoje som si trosku preklepla.

Zajtra idem domov, bude Cyrila a Metoda, doma budeme oslavovať. Trošku si poleňoším v hodacej sieti pod našou čerešňou, ale hlavne budem s rodinkou.

Nabudúce tu vložím zopár fotiek z Dublinu.

čokoládové zajace

Včera večer keď som bola nakupovať mi pripomenuli blížiacu sa Veľkú Noc otrasne gigantické čokoládové zajace, normálne mi z nich prišlo zle, a to som ich len videla. Potom všade boli už korbáče samozrejme a tie akože voňavky :) OK, možno to človeku urobí radosť, najmä detičkám. Najprv som sa pousmiala ale potom do mna prešla taka ničota, načo to všetko? Veď to nieje o tom. O, sladká nevedomosť, oklamanie súpera. Posledné dni veľmi intenzívne vnímam aké sprofanovanované je slovo láska. Pozná ešte niekto jeho význam? Nie, nieje to zaľúbenie, ale láska, tá, čo ide za hranice konfortu. Ja verím že existuje taká láska, ja ju cítim.
Teším sa že Veľkonočné sviatky su najveselšie sviatky v roku. Aj to všetko čo vidím vonku tomu nasvedčuje, že príroda oslavuje a teší sa. A ja sa teším s ňou ako malé dieťa :) Tieto dni nieje dôvod na smútok, možeme sa tešiť. Hrob je prázdny.

prekvapenia

Už je tomu asi dva roky. Boli sme na jednej z množtva zberových expedícií, tentokrát niekde na Grúni pri českých hraniciach. Možno to poznáte, je to nad dedinkou Nová Bošáca. Bolo hlboké leto, slnko pražilo nad našimi hlavami, pot nam stekal po tvári z ustavičného lozenia po krkohájoch vo vysokej nekosenej tráve, ktorá práve bujaro kvitla. Peľ vo vzduchu sa dal normálne vidieť, ach. Vzduch sa nehýbal. No čo, výskum je výskum. Tak makáme a popritom vstrebávame pokojnú krásu slovenkého vidieka. Domáci - dedko s babkou sedia pred domom na lavičke, len tak si hovejú, pohľad pre bohov. Hneď by som si k nim sadla a prehodila pár slov, že ako sa majú a ako si žijú, či sú zdraví a kde rastú hríby :) Cestou späť sa to podarilo a bolo to veľmi milé stretnutie.

Po zhruba desiatich minútach šľapania hore kopcom sme boli skoro na vrchole. Našli sme naše stromy, nafotili sme ich, zozberali materiál a šťastné ako blchy že máme pred sebou posledný strom sme sa naň "vrhli". Skoro ma infarkt trafil, keď rovno spod "nášho" stromu z vysokej trávy ako šíp vystrelil statný jeleň. Boli sme od neho asi na tri metre, bol nádherný, taký urastený. Pozrel sa na nás len tisícinu sekundy tým svojím plachým a zároveň divokým pohľadom dokonalého stvorenia. Potom už elegantnými ublúkmi si odskákal cez lúku ako taký vrcholový športovec pri šprinte cez prekážky. Bola som ním úplne očarená, hoci srdce mi od prekvapenia asi ani nebilo. Vstrebali sme zvyšky tejto lesnej elegancie a pobrali sme sa spokojne turistickým oddychovým tempom dolu do dediny.

Po chvíľke pochodu sme spozorneli, zaujal nás zvláštny zvuk. Bolo to krásna malá ovečka, ona si tam plakala, ach, tá mi zlomila srdce na celý život. Bola taká krásna, maličká ako také bábatko, nožičky mala také hrubé ako malé šteniatko, tie nekoordinované pohyby som žrala, proste stelesnená nevinnosť. Malá ovečka. Toto drobné chúďatko sa dostalo vonku z ohrady a nevedelo sa dostať naspäť . Nekoordinovane pobehovala hore-dolu, cez plot sa túlila k mamičke. Bolo to dramatické. Vyslovene som sa doplazila do jej blízkosti, ochotne mi pózovala kým som ju nafotila. Po chvílke sme sa museli pobrať ďalej, ale na túto malú ovečku asi nikdy nezabudnem.

Etno fest

Včera som sa ocitla v Pezinku na jednej zaujímavej akcii. Bol to etno festival s témou Kuba a Južná Amerika a samozrejme všetko čo k tomu patrí. Všade okolo sa mihali mladí ľudkovia s dredami na hlave, niektorí vláčili za sebou svorne bonga, iní zase austrálske fujary a bolo tam aj čo kúpiť. Aj keby ste tam boli po slepiačky, podľa sladkého pachu vonných tyčiniek by ste určite trafili. Hneď ako sme prišli, zasadli sme do kinosály, kde už bežal dokumentárny film o Fidelovi Castrovi, alebo teda o jeho revolúcii s horkým nádychom bezradnosti, som fakt rada ze v tejto krajine nemusím žiť. Naozaj milo ma prekvapila organizácia festivalu, všetko išlo podľa programu (aspoň sa mi to teda zdalo :) Potom sme zočili ešte jeden film, dosť tvdrý a realistický z ťažkého života vo favelách v Rio De Janeiru, z drogového gangstra povstal novodobý vodca, tam sme sa nabažili AfroRegge. Bolo tam toho ešte omnoho viac, rôzne workshopy, prednášky, diskusie a prezentácie fotografií cestovateľov po južnej Amerike, bolo čo pozerať. Potom sme sa v rytme bubnov presunuli do "tanečnej časti". Na úvod nám do uška zanôtili chlapíci s veľkými sombrerami krásne mexické popodoknové serenády, mne známa bola jedine "Cielito lindo", to stálo za to. Ukážky horkokrvých latinsko-amerických tancov. A mňa už vyprevádzala Skupina Mango Molas. Tu sme sa bavili už v rytme salsy :) Bolo to super, odporúčam túto akciu. After party, ale už bezomna trvala do noci.

heureka

Tak nech sa to uz podari. Tymto sa chcem podakovat Milke Baldovskej za iniciativu a ochotu. DIKY MILKA

trailer

skuska raz,raz,raz...dva...ide...?